LEVITA ČI SAMARITÁN?

            Nedeľné popoludnie. Čas, ktorý si rada vyhradím na stretnutie s Pánom. Ak sa uskutoční v prírode, poteší ma to dvojnásobne.
            Tento víkend pršalo. Keď v nedeľu poobede vykuklo slniečko, von sa doslova vyrojili celé rodiny s deťmi, zaľúbené páriky, športovci, majitelia psíkov... Dnes to chcelo ísť trochu ďalej, ešte viac „mimo“, ak som chcela mať na rozhovor s Bohom viac súkromia.
            Vyviezla som sa na odľahlú lúku. V prírode, kde vnímam úžasnú Stvoriteľovu ruku, sa mi vždy ľahšie modlí. Videla som, že z diaľky prichádza muž so psom a pozoruje, ako sa prechádzam „len tak“. Prešiel, a ja som opäť mala svoj kľud. Zrazu sa vrátil a zavolal na mňa: „Nepotrebujete pomôcť, nestalo sa vám niečo, keď sa tak bezcieľne či bezradne prechádzate? Nepokazil sa vám bicykel?“ „Nie ďakujem, všetko je v poriadku“, odpovedala som mu a v duchu som sa pousmiala nad tým, ako moju modlitbu nazval bezcieľnym prechádzaním sa.    A predsa mal ten človek v niečom pravdu, napadlo mi o chvíľu. Koľkokrát si doslova vychutnávam ten pocit z modlitby, a v mojom konkrétnom živote sa jej ovocie vôbec neprejaví?! Takáto modlitba, ak nevedie k autentickému kresťanskému životu, k životu v stále vzrastajúcej láske, je naozaj iba bezcieľnym prechádzaním sa. Ako by som sa zachovala ja, keby napr. ten muž potreboval pomoc? Nepovažovala by som ho za „votrelca“, ktorý mi neumožní dokončiť moje stretnutie s Najvyšším? A všimla by som si vôbec, zahĺbená do rozhovoru s Bohom, že okolo mňa prechádza človek, ktorý potrebuje pomoc?
            Ten muž tiež šiel viac ďalej, viac „mimo“, tam, kde vedel, že nestretne veľa ľudí. Možno tiež mal potrebu po namáhavom týždni byť chvíľu sám. A predsa, keď ma videl „bezcieľne“ sa prechádzať, ponúkol mi pomoc. Možno to celé bolo v skutočnosti úplne inak, predsa však mi Boh dal cez tohto človeka lekciu o tom, čo je v mojom kresťanskom živote najdôležitejšie a k čomu by každá moja modlitba mala viesť.